Keď odchádzala v roku 2001 zo Slovenskej televízie po viac ako 40 rokoch, mala veľké plány. Chcela sa venovať vnúčatám a prednášať študentom na vysokej škole, zvažovala aj ponuku pražskej televízie. Osud bol však mocnejší. Neutíchajúce bolesti...
Životopis
Keď odchádzala v roku 2001 zo Slovenskej televízie po viac ako 40 rokoch, mala veľké plány. Chcela sa venovať vnúčatám a prednášať študentom na vysokej škole, zvažovala aj ponuku pražskej televízie. Osud bol však mocnejší. Neutíchajúce bolesti hlavy ju priviedli na špeciálne vyšetrenie, ktorého verdikt znel: nádor na mozgu. Mala tú istú diagnózu ako neskôr herečka Zora Kolínska. Najprv prišiel šok, potom obrovská chuť vy-liečiť sa a vrátiť všetko späť. Jej posledným veľkým projektom bol scenár a moderovanie charitatívneho podujatia Benefícium 2000. Nasledovala operácia, ožarovanie, chemoterapia, ťažké dva roky boja o život. Žiaľ, choroba nad ňou napokon zvíťazila a ona v stredu podvečer, 5. marca v roku 2003, na neurológii na bratislavských Kramároch opustila svojich najbližších, aj divákov, ktorí ju zbožňovali. ELENA GALANOVÁ.
UVIEDLA FAREBNÉ VYSIELANIE
Táto útla žena s jemnou alabastrovou pleťou a žiarivými očami patrila vari k najznámejším tváram nielen slovenskej, ale aj československej televíznej obrazovky.Televíznej práci zasvätila celý svoj život, Slovenskú televíziu považovala za svoju druhú rodinu. Povolanie hlásateľky prirovnávala k hereckému umeniu, ktoré neskôr aj vyštudovala. Vzorom boli vtedy hlásateľky z rakúskej televízie. V prejave, v obliekaní. Jej obľúbené farby boli bledomodrá, modrá, červená a oranžová. V rebríčku požiadaviek na televíznu hlásateľku dávala však módu až na štvrté miesto. Kolegyne si ju pamätali dokonale oblečenú a nalíčenú – aj mimo pracoviska. Nosila kostýmy, nikdy ju nevideli napríklad v rifliach. Záležalo jej na tom, aby bola vždy upravená a farebná... Možno aj preto práve ona symbolicky uviedla prvé farebné vysielanie Slovenskej televízie z Vysokých Tatier...
HLÁSATEĽKA S HERECKÝM DIPLOMOM
„Najväčšie šťastie je cesta za šťastím,“ hovorievala Elena Galanová.V súkromí ho hľadala celý život, v práci ho však našla – profesia sa jej stala zároveň aj záľubou. Často spomínala svoju zvolenskú babičku, ktorá ju viedla k spievaniu ľudových piesní. Okrem spevu ako školáčka baletila, korčuľovala, tancovala. Bola aj matematický talent. Ako 13-ročná vyhrala matematickú olympiádu. Ako 16-ročnú ju vybrali do televízneho hudobného programu do úlohy dievčaťa, ktoré miluje pop-music. Táto relácia sa jej stala takpovediac osudnou. Na jej základe ju pozvali na hlásateľský konkurz, ktorý aj vyhrala. Ponuku do televízie dostala na Mikuláša v roku 1957 od manžela triednej, ktorý pracoval v STV ako režisér. Často s úsmevom spomínala, ako keď sotva 17-ročná začínala, niekto telefonoval do televízie: „Však pošlite tú malú spať!“ Televízna obrazovka jej priam učarovala, prirovnávala ju k röntgenu. Mamička však z nej chcela mať architektku – dokonca skončila aj 1. ročník, preto spočiatku doma nepovedala, že začala pracovať ako hlásateľka v televízii. Do tajov televíznej reči ju zaúčala známa recitátorka Hilda Michalíková. Bývalá kolegyňa Dana Hermanová, ktorá musela z televízie odísť, už robila hlásateľku, keď prišla, ako ona hovorí, samá krv a mlieko – Elenka. „Vždy bola trošičku plnšia. Bola príjemná a dobre vychovaná, pokorná, mala fotogenickú tváričku, ale zabiehalo jej jedno očko. Nebola konfliktná a nevedela ublížiť.“ Už keď pôsobila ako hlásateľka, prihlásila sa na herectvo, ktoré aj absolvovala na VŠMU v Bratislave. Bola v ročníku spolu s Božidarou Turzonovovou a Emíliou Vášáryovou. Hrala v jednom jedinom filme Vivat Beňovský. Názory na jej herecké umenie sa však rôznili. Režisér Andrej Bagar jej údajne odporučil, aby divadlo navštevovala, ale ho nehrala. Elena Galanová sa sama necítila na divadelnom javisku najlepšie kvôli svojej nízkej výške 160 centimetrov a zrejme rýchlo pochopila, že väčšiu kariéru môže urobiť v novom médiu – v televízii. Na obranu jej „slabého“ herectva hlásateľka Blažena Kočtuchová dodáva: „Nechcem jej robiť advokáta, ale ona išla na herectvo, aby sa zdokonalila v hlásateľskej práci, aby mala kvalifikáciu – to bolo najbližšie k tomu, čo robila.“ A Dana Hermanová ju dopĺňa: „Elenka si pravdepodobne sama uvedomila, že táto cesta nie je pre ňu tá pravá. Raz mi dokonca povedala: Pred televíznou kamerou som ako ryba vo vode, ale pred filmovou mám trému.“
MILOVALA HUDBU
Okrem televíznych programov konferovala medzinárodné hudobné festivaly. Sama v kruhu svojej rodiny rekreačne hrala na klavíri, na ktorom naučila hrať aj svojich dvoch vnukov. Možno aj preto inklinovala k hudobným programom. Samozrejme, že medzi hlásateľkami vládla istá konkurencia. Ona však žiarila, žiarila dlho, a možno práve preto ju poniektoré nemali práve v láske, jej pochvalné hodnotenia považovali za falošné. Podľa vyjadrenia bývalých kolegov však na sebe príkladne pracovala. A dostavili sa tiež úspechy: ceny v súťaži Slovenčina moja či ocenenie Československej televízie Zlatý krokodíl. Táto cena ju vraj poriadne vyviedla z miery – získala ju totiž ako prvá z hlásateliek.
O SÚKROMÍ NEHOVORILA
„... a keď aj, tak veľmi málo,“ zhodli sa jej bývalé kolegyne. Zrejme mala na to svoj dôvod. Bývala v centre Bratislavy v dvojizbovom byte so synom Jankom, ktorého mala s vtedy známym novinárom a spisovateľom. „Zoznámili sa na recitačnej súťaži Hviezdoslavov Kubín, kde bol porotcom,“ dopĺňa bývalá kolegyňa Jana Hauserová. „Keď som začala hlásiť, Elena bola už na materskej dovolenke.“ Manželstvo jej však nevydržalo dlho, po troch rokoch sa partneri rozišli za dramatických okolností. Elena zostala s trojročným synčekom Jankom, ktorý mal aj jej priezvisko za slobodna.Po rozvode sa k nim prisťahovala jej matka, ktorá tiež nemala ľahký život. Jej manžel a Elenin otec doktor František Galan bol za prvej Slovenskej republiky generálnym riaditeľom obilnej spoločnosti a po vypuknutí SNP dal presmerovať časť zásob potravín do skladov na strednom Slovensku. Po udaní ho Nemci poslali s posledným transportom do koncentračného tábora v Mauthausene, kde v roku 1945 zahynul. Dušan Gábor, vtedajší šéfredaktor Hlavnej redakcie programu a Elenin šéf, spomína: „V normalizačných rokoch ma jedného dňa oboznámili s rozhodnutím, že mám Elenu Galanovú okamžite stiahnuť z obrazovky, pretože spochybnili smrť jej otca, účastníka príprav SNP. Jej otec vraj nezahynul, žije a vyvíja činnosť proti socialistickému zriadeniu. Odmietol som to urobiť a na 16 stranách som predložil dokumenty o tom, že otec skutočne zomrel v koncentráku. Spis obsahoval aj výpovede očitých svedkov.“ Elena Galanová, podobne ako jej syn, zostala bez otca už ako 3- ročná. Málokto vedel, že mala ešte brata, ktorý emigroval a v zahraničí aj zomrel. Elenin syn Ján sa vybral iným smerom ako jeho matka. Študoval v Prahe, oženil sa a má dve deti. Jeho matka si ešte stihla užiť vnúčatká. „Elena chcela mať úplnú rodinu,“ hovorí Jana Hauserová. „Mala zopár veľkých lások, ale ani z jednej nebolo manželstvo. Rada bola domácou paňou, rada a výborne varila, vymýšľala, ale okrem syna nemala komu... po jeho svadbe prakticky žila sama.“ O súkromnom živote vedeli jej kolegyne málo. Aj keď vraj nepovedala nič, domnievali sa, že nie je šťastná...
MUŽOM SA PÁČILA
„Jej odchod z televízie považujem za absolútny nezmysel a krivdu. Nie som medicínsky vzdelaný, ale som presvedčený, že pod jej zhoršujúci sa zdravotný stav sa podpísala aj táto skutočnosť,“ myslí si Karol Strážnický. Ako režisér s ňou spolupracoval až pri Benefíciách, ktoré organizovala amoderovala pre Slovenskú humanitnú spoločnosť. „Elena bola slušná a priama. Občas jej chýbal spoločensko- politický odhad. Možno aj preto nemala šťastie na životných partnerov. Úplne nezmyselne, v časoch, keď to už vôbec nepotrebovala, chcela vstúpiť do komunistickej strany.“ Jej syn však hovorí niečo iné: „Bola postavená pred voľbu: Vstúpiť do strany, alebo ju vedenie stiahne z obrazovky. Prijala prvú z možností.“ Karol Strážnický pokračuje: „Bola však absolútny profesionál. Ako hlásateľka, moderátorka a redaktorka prežívala viackrát panický strach, aby neprišla o prácu, ktorú tak milovala. Poznali sme sa dlhé desaťročia. Bola to sexi žena, do zoznamu jej lások som ale určite nepatril, hoci som ju tajne miloval,“ priznáva po rokoch. Elena Galanová sa mužom naozaj páčila. Dvoril jej vraj aj Jan Zelenka, ústredný riaditeľ Československej televízie, a diváci si nemohli nevšimnúť priam zbožné pohľady známeho českého moderátora Milana Friedla, s ktorým moderovala najmä Pražskú jar. „Bola to však zvláštna žena,“ uzatvára Karol Strážnický. „Kdekoľvek prišla, všade bola stredobodom pozornosti. Ale zažil som aj chvíle, napríklad na Festivale politickej piesne, že nemala s kým ísť ani na večeru...“
SMUTNÝ KONIEC
Keď odídete z podniku, zvyčajne sa za vami zavrú dvere, odídu spoločné spomienky, akoby ste neexistovali. Kolegovia vedeli o Elene Galanovej, že je to človek medzi nebom a zemou – mala veštecké schopnosti. Údajne predpovedala aj udalosti v roku 1989 – tri týždne pred nežnou revolúciou hovorila o páde komunizmu.Párkrát sa vraj sekla, ale veľakrát trafila do čierneho. Ktovie, čo jej hovorila numerológia a káva v prípade jej vlastného osudu? Pri nej to pravdepodobne nefungovalo... O chorobe Eleny Galanovej sa dozvedeli mnohí jej kolegovia až tesne pred smrťou. Ako jediné mali odvahu za ňou ísť jej mladšie kolegyne Alena Heribanová a Soňa Müllerová. „Nebola to už ona. Tá choroba ju celkom prevalcovala. Pozerala sa na nás tými veľkými očami, no nespoznávala nás. Tak sme ju pohladkali, nechali jej kvetinky a odišli,“ spomína Alena Heribanová. Dana Hermanová dostala ešte za jej života ponuku začať nakrúcať o nej dokument. Nedokázala to. Neskôr to spravila Jana Hauserová, ktorá s ňou pracovala 32 rokov. Ona odišla v roku 1999, Elena zostala v televízii na úväzok. Mrzelo ju však, že si ju v televízii doslova pohadzovali. „Aj ona mala svojich ľudí, ktorých mala rada a ľudí, u ktorých cítila závisť, preto ich diferencovala. Všade, kde prišla, však vzbudzovala pozornosť, mala charizmu. Keď ju prepustili pre nadbytočnosť, bola už v dôchodkovom veku. Keď ochorela, bola som zbabelá, nešla som za ňou,“ priznáva Jana. Nedokázala sa ísť s ňou rozlúčiť, len z diaľky sledovala jej smutný koniec. Smutný koniec jednej televíznej legendy...
UVIEDLA FAREBNÉ VYSIELANIE
Táto útla žena s jemnou alabastrovou pleťou a žiarivými očami patrila vari k najznámejším tváram nielen slovenskej, ale aj československej televíznej obrazovky.Televíznej práci zasvätila celý svoj život, Slovenskú televíziu považovala za svoju druhú rodinu. Povolanie hlásateľky prirovnávala k hereckému umeniu, ktoré neskôr aj vyštudovala. Vzorom boli vtedy hlásateľky z rakúskej televízie. V prejave, v obliekaní. Jej obľúbené farby boli bledomodrá, modrá, červená a oranžová. V rebríčku požiadaviek na televíznu hlásateľku dávala však módu až na štvrté miesto. Kolegyne si ju pamätali dokonale oblečenú a nalíčenú – aj mimo pracoviska. Nosila kostýmy, nikdy ju nevideli napríklad v rifliach. Záležalo jej na tom, aby bola vždy upravená a farebná... Možno aj preto práve ona symbolicky uviedla prvé farebné vysielanie Slovenskej televízie z Vysokých Tatier...
HLÁSATEĽKA S HERECKÝM DIPLOMOM
„Najväčšie šťastie je cesta za šťastím,“ hovorievala Elena Galanová.V súkromí ho hľadala celý život, v práci ho však našla – profesia sa jej stala zároveň aj záľubou. Často spomínala svoju zvolenskú babičku, ktorá ju viedla k spievaniu ľudových piesní. Okrem spevu ako školáčka baletila, korčuľovala, tancovala. Bola aj matematický talent. Ako 13-ročná vyhrala matematickú olympiádu. Ako 16-ročnú ju vybrali do televízneho hudobného programu do úlohy dievčaťa, ktoré miluje pop-music. Táto relácia sa jej stala takpovediac osudnou. Na jej základe ju pozvali na hlásateľský konkurz, ktorý aj vyhrala. Ponuku do televízie dostala na Mikuláša v roku 1957 od manžela triednej, ktorý pracoval v STV ako režisér. Často s úsmevom spomínala, ako keď sotva 17-ročná začínala, niekto telefonoval do televízie: „Však pošlite tú malú spať!“ Televízna obrazovka jej priam učarovala, prirovnávala ju k röntgenu. Mamička však z nej chcela mať architektku – dokonca skončila aj 1. ročník, preto spočiatku doma nepovedala, že začala pracovať ako hlásateľka v televízii. Do tajov televíznej reči ju zaúčala známa recitátorka Hilda Michalíková. Bývalá kolegyňa Dana Hermanová, ktorá musela z televízie odísť, už robila hlásateľku, keď prišla, ako ona hovorí, samá krv a mlieko – Elenka. „Vždy bola trošičku plnšia. Bola príjemná a dobre vychovaná, pokorná, mala fotogenickú tváričku, ale zabiehalo jej jedno očko. Nebola konfliktná a nevedela ublížiť.“ Už keď pôsobila ako hlásateľka, prihlásila sa na herectvo, ktoré aj absolvovala na VŠMU v Bratislave. Bola v ročníku spolu s Božidarou Turzonovovou a Emíliou Vášáryovou. Hrala v jednom jedinom filme Vivat Beňovský. Názory na jej herecké umenie sa však rôznili. Režisér Andrej Bagar jej údajne odporučil, aby divadlo navštevovala, ale ho nehrala. Elena Galanová sa sama necítila na divadelnom javisku najlepšie kvôli svojej nízkej výške 160 centimetrov a zrejme rýchlo pochopila, že väčšiu kariéru môže urobiť v novom médiu – v televízii. Na obranu jej „slabého“ herectva hlásateľka Blažena Kočtuchová dodáva: „Nechcem jej robiť advokáta, ale ona išla na herectvo, aby sa zdokonalila v hlásateľskej práci, aby mala kvalifikáciu – to bolo najbližšie k tomu, čo robila.“ A Dana Hermanová ju dopĺňa: „Elenka si pravdepodobne sama uvedomila, že táto cesta nie je pre ňu tá pravá. Raz mi dokonca povedala: Pred televíznou kamerou som ako ryba vo vode, ale pred filmovou mám trému.“
MILOVALA HUDBU
Okrem televíznych programov konferovala medzinárodné hudobné festivaly. Sama v kruhu svojej rodiny rekreačne hrala na klavíri, na ktorom naučila hrať aj svojich dvoch vnukov. Možno aj preto inklinovala k hudobným programom. Samozrejme, že medzi hlásateľkami vládla istá konkurencia. Ona však žiarila, žiarila dlho, a možno práve preto ju poniektoré nemali práve v láske, jej pochvalné hodnotenia považovali za falošné. Podľa vyjadrenia bývalých kolegov však na sebe príkladne pracovala. A dostavili sa tiež úspechy: ceny v súťaži Slovenčina moja či ocenenie Československej televízie Zlatý krokodíl. Táto cena ju vraj poriadne vyviedla z miery – získala ju totiž ako prvá z hlásateliek.
O SÚKROMÍ NEHOVORILA
„... a keď aj, tak veľmi málo,“ zhodli sa jej bývalé kolegyne. Zrejme mala na to svoj dôvod. Bývala v centre Bratislavy v dvojizbovom byte so synom Jankom, ktorého mala s vtedy známym novinárom a spisovateľom. „Zoznámili sa na recitačnej súťaži Hviezdoslavov Kubín, kde bol porotcom,“ dopĺňa bývalá kolegyňa Jana Hauserová. „Keď som začala hlásiť, Elena bola už na materskej dovolenke.“ Manželstvo jej však nevydržalo dlho, po troch rokoch sa partneri rozišli za dramatických okolností. Elena zostala s trojročným synčekom Jankom, ktorý mal aj jej priezvisko za slobodna.Po rozvode sa k nim prisťahovala jej matka, ktorá tiež nemala ľahký život. Jej manžel a Elenin otec doktor František Galan bol za prvej Slovenskej republiky generálnym riaditeľom obilnej spoločnosti a po vypuknutí SNP dal presmerovať časť zásob potravín do skladov na strednom Slovensku. Po udaní ho Nemci poslali s posledným transportom do koncentračného tábora v Mauthausene, kde v roku 1945 zahynul. Dušan Gábor, vtedajší šéfredaktor Hlavnej redakcie programu a Elenin šéf, spomína: „V normalizačných rokoch ma jedného dňa oboznámili s rozhodnutím, že mám Elenu Galanovú okamžite stiahnuť z obrazovky, pretože spochybnili smrť jej otca, účastníka príprav SNP. Jej otec vraj nezahynul, žije a vyvíja činnosť proti socialistickému zriadeniu. Odmietol som to urobiť a na 16 stranách som predložil dokumenty o tom, že otec skutočne zomrel v koncentráku. Spis obsahoval aj výpovede očitých svedkov.“ Elena Galanová, podobne ako jej syn, zostala bez otca už ako 3- ročná. Málokto vedel, že mala ešte brata, ktorý emigroval a v zahraničí aj zomrel. Elenin syn Ján sa vybral iným smerom ako jeho matka. Študoval v Prahe, oženil sa a má dve deti. Jeho matka si ešte stihla užiť vnúčatká. „Elena chcela mať úplnú rodinu,“ hovorí Jana Hauserová. „Mala zopár veľkých lások, ale ani z jednej nebolo manželstvo. Rada bola domácou paňou, rada a výborne varila, vymýšľala, ale okrem syna nemala komu... po jeho svadbe prakticky žila sama.“ O súkromnom živote vedeli jej kolegyne málo. Aj keď vraj nepovedala nič, domnievali sa, že nie je šťastná...
MUŽOM SA PÁČILA
„Jej odchod z televízie považujem za absolútny nezmysel a krivdu. Nie som medicínsky vzdelaný, ale som presvedčený, že pod jej zhoršujúci sa zdravotný stav sa podpísala aj táto skutočnosť,“ myslí si Karol Strážnický. Ako režisér s ňou spolupracoval až pri Benefíciách, ktoré organizovala amoderovala pre Slovenskú humanitnú spoločnosť. „Elena bola slušná a priama. Občas jej chýbal spoločensko- politický odhad. Možno aj preto nemala šťastie na životných partnerov. Úplne nezmyselne, v časoch, keď to už vôbec nepotrebovala, chcela vstúpiť do komunistickej strany.“ Jej syn však hovorí niečo iné: „Bola postavená pred voľbu: Vstúpiť do strany, alebo ju vedenie stiahne z obrazovky. Prijala prvú z možností.“ Karol Strážnický pokračuje: „Bola však absolútny profesionál. Ako hlásateľka, moderátorka a redaktorka prežívala viackrát panický strach, aby neprišla o prácu, ktorú tak milovala. Poznali sme sa dlhé desaťročia. Bola to sexi žena, do zoznamu jej lások som ale určite nepatril, hoci som ju tajne miloval,“ priznáva po rokoch. Elena Galanová sa mužom naozaj páčila. Dvoril jej vraj aj Jan Zelenka, ústredný riaditeľ Československej televízie, a diváci si nemohli nevšimnúť priam zbožné pohľady známeho českého moderátora Milana Friedla, s ktorým moderovala najmä Pražskú jar. „Bola to však zvláštna žena,“ uzatvára Karol Strážnický. „Kdekoľvek prišla, všade bola stredobodom pozornosti. Ale zažil som aj chvíle, napríklad na Festivale politickej piesne, že nemala s kým ísť ani na večeru...“
SMUTNÝ KONIEC
Keď odídete z podniku, zvyčajne sa za vami zavrú dvere, odídu spoločné spomienky, akoby ste neexistovali. Kolegovia vedeli o Elene Galanovej, že je to človek medzi nebom a zemou – mala veštecké schopnosti. Údajne predpovedala aj udalosti v roku 1989 – tri týždne pred nežnou revolúciou hovorila o páde komunizmu.Párkrát sa vraj sekla, ale veľakrát trafila do čierneho. Ktovie, čo jej hovorila numerológia a káva v prípade jej vlastného osudu? Pri nej to pravdepodobne nefungovalo... O chorobe Eleny Galanovej sa dozvedeli mnohí jej kolegovia až tesne pred smrťou. Ako jediné mali odvahu za ňou ísť jej mladšie kolegyne Alena Heribanová a Soňa Müllerová. „Nebola to už ona. Tá choroba ju celkom prevalcovala. Pozerala sa na nás tými veľkými očami, no nespoznávala nás. Tak sme ju pohladkali, nechali jej kvetinky a odišli,“ spomína Alena Heribanová. Dana Hermanová dostala ešte za jej života ponuku začať nakrúcať o nej dokument. Nedokázala to. Neskôr to spravila Jana Hauserová, ktorá s ňou pracovala 32 rokov. Ona odišla v roku 1999, Elena zostala v televízii na úväzok. Mrzelo ju však, že si ju v televízii doslova pohadzovali. „Aj ona mala svojich ľudí, ktorých mala rada a ľudí, u ktorých cítila závisť, preto ich diferencovala. Všade, kde prišla, však vzbudzovala pozornosť, mala charizmu. Keď ju prepustili pre nadbytočnosť, bola už v dôchodkovom veku. Keď ochorela, bola som zbabelá, nešla som za ňou,“ priznáva Jana. Nedokázala sa ísť s ňou rozlúčiť, len z diaľky sledovala jej smutný koniec. Smutný koniec jednej televíznej legendy...